Výhľad

Ahoj,

pamätáš, keď ste ku nám prišli prvýkrát na návštevu? Napísala si mi potom, že to bolo neobyčajne kúzelné. Bolo. Pamätám, ako sa deti hrali s plastelínou, ja som dojedal posledný hot-dog, ty si mi rozprávala o tvojich plánoch a oči ti žiarili. Pamätám, ako sme si potom pri sviečke všetci rozprávali príbehy a ako som sa na vás troch pozeral a cítil absolútnu spokojnosť. Krajší výhľad si nepamätám. Poznáš ma a vieš, že by som všetko donekonečna vylepšoval, ale na tom celom večeri by som nezmenil ani jedinú sekundu. Pamätám, ako si voňala, keď som ťa objal a pamätám si tiež, že mi vtedy prvýkrát došlo, že naše objatia nie sú objatia a ako som si ich v hlave prvýkrát premenoval.

Pamätám si to nekonečné lúčenie detí pri aute a aj ako sme sa so Samkom vrátili domov a ja som vedel, že ten jeden večer navždy zmenil moje vnímanie nášho bytu. Tiež si pamätám, ako mi prišlo ľúto, že sa oň lepšie nestarám.

V ten večer som si zapísal: "Je mi jasné, že dnes to bolo nové a že takto by nevyzeral každý večer, keby sme boli rodina, ale tiež viem, že niektoré by tak vyzerali a že by som za každý jeden takýto večer rád makal na tom, aby mohol prísť. Makal na vzťahu s tebou, vzťahu s deťmi, na firme a domácnosti. Lebo toto je hodnota, pre ktorú sa oplatí makať."

Bolo to veľmi intenzívne a ja už som našťastie poznal teba aj seba trochu lepšie a tak som nezačal rovno naháňať ďalšie stretnutie. Dal som ti priestor, aj keď celé moje vnútro kričalo, aby som okamžite urobil čokoľvek, čo by nás ešte viac zblížilo. Vedel som, že to na mňa kričí moja neistota meniaca sa na nádej, že ma zachrániš.

Ale už vtedy som tušil, že ty ma nezachrániš.

Prišiel víkend a niečo bolo zrazu inak. Prvýkrát v živote som cítil, že nie je v poriadku, že si začínam každý voľný kúsok svojho bytia zapĺňať niekým iným. Prvýkrát sa vo mne niečo búrilo, keď som sa v sobotu ráno zobudil a chcel ti napísať, či sa vidíme, aby som si okolo nášho stretnutia vedel nastaviť plány. Napriek tomu, ako som túžil byť s tebou, som cítil, že nie takto.

Na strednej som čítal knihu "Diera v duši" a v to sobotné ráno som po dvadsiatich rokoch vďaka tebe začínal rozumieť, o čom bola. Celý život hľadám, čím dieru v mojej duši zaplniť. Alebo skôr kým. V 15-tich som odišiel z domu a definitívne prestal veriť, že všetky zranenia, ktoré dieru v mojej duši vyhĺbili, zahoja moji rodičia. Odvtedy hľadám svoju druhú polovicu, s ktorou do seba zapadneme a navzájom sa zahojíme.

Ale tak to vôbec nemá byť, že? Ty si to zistila oveľa skôr, ako ja. A v to sobotné ráno mi život tvojou neprítomnosťou dal ďalšiu šancu to pochopiť. Konečne som počúval.

Odjakživa som bol na introverta veľmi otvorený a zdieľny. Bral som to tak, že mám rád hĺbku a zraniteľnosť je pre hĺbku nevyhnutná. Môj oversharing ale vychádzal skôr z nádeje, že keď všetkým všetko poviem, rýchlejšie medzi nimi nájdem niekoho, kto mi pomôže prestať cítiť bolesť. Potreboval som nájsť niekoho, kto mi povie, že aj s dierou v duši som dosť. Že nie som pokazený. Že sa už nemusím meniť, aby som bol hodný lásky. Keď taký niekto prišiel, dal som si ich na piedestál a čakal, kedy už budem vďaka nim v poriadku. Keď sa to dosť dlhú dobu nedialo, tak som ten vzťah sabotoval, alebo ukončil, lebo to nebola "the one."

Odpusti mi to, prosím. Potreboval som si to všetko prežiť a ty asi tiež, ale aj tak ma mrzí, ako som sa choval.

V to sobotné ráno som konečne začal prijímať, že diera bude v mojej duši navždy a navždy bude bolieť. Nenájdem nikoho, kto by prišiel a zázračným dotykom to zmenil. A keď neprestanem hľadať, ublížim len viac ľuďom. Čo potrebujem urobiť je prestať sa pokúšať zaplniť svoj život niekým iným v nádeji, že tým zaplním aj dieru v mojej duši. Potrebujem tiež prestať odvádzať svoju pozornosť od bolesti prácou.

Keď sa dnes pozerám na priepasť v sebe, mám zrazu chuť natiahnuť cez ňu slackline. A potom ďalšiu a ďalšiu a ďalšiu, až kým si nad ňou neurobím trampolínu. Nebudem ku nej už vodiť ľudí v nádeji, že ma fixnú, ale so zvedavosťou, ako sa nám tam bude spolu skákať a aké nové slacklines tam vieme natiahnuť. S tebou by som si na ňu chcel aj ľahnúť (not like that, you little freak!) a ukázať ti, čo pod ňou je a zisťovať, čo sa tam v poslednej dobe zmenilo.

Ako to píšem, zisťujem, že som s tým už začal, len som to tak nevidel. Napríklad aj firma je jedna z tých slacklines, ale už zďaleka nie je jediná. Pridal som k nej ranné cvičenie, prechádzky na Kolibu a Železnú, občasný stolný tenis na Kuchajde, paddleboardovanie a v poslednej dobe dokonca varenie. Veľa slacklines pridávame so Samkom a zopár si mi už pomohla pridať aj ty. Začal som zas cestovať a písať a ty vieš, že mám na tento rok aj veľa iných plánov. A to mám ešte len 40, pričom nedávno mi jeden veľmi zaujímavý človek povedal, že život je najlepší v 50-tke.

Ležím s notebookom na gauči a rozmýšľam, po ktorej z mojich slacklines sa idem prejsť.

Ako tak rozmýšľam o výhľadoch, pohľad mi padol na špinavé okná, za ktoré som sa hanbil, keď ste tu boli, ale nič som s tým odvtedy neurobil. Neidem ich umyť ani teraz, lebo by som ich umýval len pre teba. Idem si kúpiť nejaký fancy gadget na umývanie okien a umyjem ich spôsobom, ktorý ma bude baviť. Keď prídete nabudúce, a ja viem, že ešte prídete, ukážem ti úplne iný výhľad. Aj vďaka umytým oknám.