Ty

Ahoj,

pamätáš, ako som ti písaval listy? Prvý som ti napísal po letnom tábore ešte na základnej škole. Nepamätám si už, ako si sa volala, ale pamätám si našu svadbu. Sobášny list z tábora mám dodnes odložený v mojej zelenej krabičke. Na strednej som ti písaval SMS-ky a pamätám si presne, ako si sa volala. Pamätám si aj list, ktorý som ti dal pár mesiacov pred našou druhou svadbou, a potom aj to, ako sme sa opili pri rozvode a ako pre teba musel prísť tvoj nastávajúci. Happy times.

Potom som dlho nepísal. Teraz som sa k tomu vrátil a najčastejšia otázka, ktorú dostávam, je, o kom a komu tu píšem.

Píšem tebe a píšem o nás. Píšem pre dve oči na svete. Krásne oči, do ktorých sa vesmír chodí schovať, keď chce byť sám. Viem presne, čo v nich nájdem. Nie som si ale istý, akú majú farbu. Neviem, kedy a kde to zistím, ale viem, že to nebude na Tindri. Tak som si povedal, že to urobím po svojom.

Budem písať pre celý svet a nechám tvoje oči, nech sa v mojich písmenkách nájdu.

Nie je to ľahké.

Rozhovor, ktorý chcem mať len s tebou, mám s každým, kto sem zablúdi. Predstavujem si, koľko očí ma súdi a hovorí si, že sa tu obnažujem, lebo chcem ich pozornosť. Mám chuť dať to na totálneho Oskara a vykričať sa tu, že tieto písmenká nie sú pre nich. Potom si spomeniem, komu to píšem, a zabudnem na nich.

Kto si?

Si láska.

Už veľakrát sme sa stretli. O mnohých z tých stretnutí píšem, lebo ma formovali. Vždy to bolo krásne a vždy to bolelo. Vždy mi to pomohlo rásť a nikdy som to neľutoval. Čo keby si tentoraz zostala?

Nie som si istý, ako sa voláš, ale poznám ťa. Viem napríklad, že na toto nemáš čas. Rada čítaš, ale máš práve rozčítané tri knihy, ktoré by si čítala radšej. Keby si narazila na môj clickbaitový post, ktorým sa snažím tento list k tebe dostať, prescrollovala by si ho. Si tu, lebo ti môj list poslal niekto, komu na tebe záleží.

Nemáš čas, lebo máš dieťa, ktoré ti zachránilo život. Nemáš čas, lebo máš poslanie, ktoré ťa napĺňa. Nemáš čas, lebo nad dierou v tvojej duši je natiahnutých toľko slacklines, že tú priepasť už skoro nevidno. Prosím, neschovaj ju úplne. Z tvojej trampolíny je krásny výhľad, aj keď bolí.

Zo všetkých našich stretnutí za posledných niekoľko životov toho o tebe už čo-to viem.

Viem napríklad, že tvoj deň stál za to, ak si sa dnes naučila niečo nové. Učíš sa neustále, nie však náhodne. Nie je to nevedomá snaha prekryť priepasť v sebe, ale potreba vedieť viac o svete a o tvojom poslaní v ňom. Často aj o tom, čo tú priepasť vyhĺbilo. V piatok večer mávaš chuť mi o tom porozprávať pri sviečke a zázvorovom čaji.

Si introspektívna. Pravidelne chodievaš na výlety mimo svojej komfortnej zóny – niekedy premyslene, inokedy úplne spontánne. Niektorým výletom sa vyhýbaš. Cítiš, že na ne nechceš ísť sama a zatiaľ sa bojíš ísť tam s kýmkoľvek iným.

Každý deň rastieš tempom, ktoré ťa stálo už nejeden vzťah. Pri jednom si to ešte stále občas vyčítaš.

Si jemná, citlivá a nežná, a zároveň silná a pevná. Je to nebezpečne uvoľňujúci koktejl, vďaka ktorému ti ľudia hovoria veci, ktoré vôbec nemali v pláne. Nie som výnimka.

Máš jasné predstavy o tom, čo od života chceš, ale vieš sa naň tiež spoľahnúť a počúvať ho. Ukázal ti, že cestu sama nepoznáš, ale že vedie tam, kam potrebuješ ísť. Veríš mu, aj keď ťa zobral na miesta, kde to bolelo. Prehĺbilo to priepasť v tebe, no dalo ti to kapacitu pre pochopenie a napojenie, ktoré sa nedali získať inak.

Neznamená to, že sa nebojíš. Dôvera a láska k životu ti ale dávajú odvahu púšťať sa napriek tomu do šialených vecí.

Keď sa bojíš, snažíš sa svoj strach pochopiť. Myslel som si, že sa ho snažíš poraziť, ale mýlil som sa. Ty sa s ním snažíš skamarátiť. Hľadáš cesty, ako byť silnejšia, ale nerobíš to silou. Používaš pozornosť. Vďaka nej sa ku cieľom vieš dostať spoľahlivo a zároveň pokojne. Vieš im dať čas a priestor, ktoré potrebujú. Väčšinou.

Nepotrebuješ ma.

Väčšinou.

Si disciplinovaná. Vieš sa spoľahnúť na život, ale nepristupuješ k nemu pasívne. Naopak, snažíš sa urobiť všetko na tej strane vecí, nad ktorými máš kontrolu, a neustále túto množinu rozširuješ. Nie je to tvrdá mužská kontrola. Je to pevná ženská kontrola. Je to joga a štúdium psychológie, práca s vlastným telom a mysľou, poriadok a schopnosť vojsť pod studenú sprchu.

Neznamená to, že si večer nevieš dať sprchu tak horúcu, že by bežnému človeku zliezla koža. Vieš si dopriať. Obvykle je to vedome po dohode sama so sebou, ale niekedy aj úplne spontánne, lebo svieti slnko a vtáčiky na teba vrieskajú, že dnes môžeš všetko.

Má to však limity, lebo sa o seba staráš. Staráš sa o svoje telo aj myseľ. Dávaš si pozor, čím ich kŕmiš a či ich dostatočne vyživuješ. Každý deň ich precvičuješ. Vieš, čo je pre teba a tvoje fungovanie dôležité, a disciplinovane to dodržiavaš. Si vďaka tomu sharp, mentálne aj fyzicky.

Si dobrodružná, ale tvoja dobrodružnosť nevychádza z nestability. Si zvedavá a rada ochutnávaš svet, ale nenechávaš sa svetom uniesť. Keď si raz stanovíš kurz, dodržiavaš ho, aj keď ti život ukazuje iné lákavé možnosti. Niekedy je to škoda. Na tú prechádzku do Santiaga sme podľa mňa mali ísť.

Vieš si vypýtať, čo potrebuješ, od okolia aj od života, s úctou, pokorou a dôstojnosťou.

Si spontánne vtipná. Nie si humoristka a nesnažíš sa ľudí zabávať. Máš ale cit pre situáciu a vieš si veci rýchlo prepájať. Život ťa baví a keď ťa pobaví, vieš to pomenovať spôsobom, ktorý baví aj mňa. Vieš úžasne odľahčiť situáciu a vieš si zo seba urobiť srandu. Vieš tým nežne, ale úplne odzbrojujúco deeskalovať napätie, pričom si v tom celom nikdy neprestaneš vážiť seba. Ľudia v tvojom okolí si ťa vďaka tomu vážia ešte viac.

Si hrdá na človeka, ktorého v sebe buduješ.

A potom je tu ten človiečik, ktorý zdieľa telo človeka, ktorého buduješ. Dievča v tebe, ktoré moc často zo svojej izby nevychádza, lebo len v nej sa cíti bezpečne.

Priťahuje ma človek, ktorého buduješ. Ľúbiť som ťa však začal až v ten večer, keď prvýkrát z izby vyšlo to dievča v tebe a sadlo si ku mne na gauč. Dovtedy som ju občas zazrel, alebo počul zasmiať sa, niekedy aj niečo povedať spoza pootvorených dverí pevnosti, ktorú si okolo seba postavila.

Že si krásna, som vedel od momentu, keď som ťa zbadal. Že si nádherná, som zistil, keď si mi povedala, že nerada chodíš doma v ponožkách. Chcel som ťa pobozkať odvtedy, ako som prvýkrát zbadal tvoje pery. Ale až keď si mi povedala, že si žehlíš pyžamo, som zatúžil zostať do rána.

Nezostal som, lebo som sa zľakol. Nevedel som potom ale ani spať. Mozog si otvoril tridsať tabov naraz a v každom pustil iné video o tebe. Pripomenulo mi to báseň od Whitney Hanson, ktorú ti sem priložím. Raz ti dám aj knihu jej poézie, v ktorej som našiel kus seba a teba a nás.

Zľakol som sa, ale už sa nebojím. Pochopil som, že nebudem tvojím bezpečným priestorom, rovnako ako nebudem niekým, kto s tebou bude pretekať v sebazdokonaľovaní. Pochopil som, že nepotrebuješ niekoho, kto ťa vyrieši alebo postaví na piedestál.

Keď sa toho sama prestaneš báť, budeš vedľa seba chcieť niekoho, kto ťa vie prijať a milovať. Vás obe. Všetky.

Neviem, koľko toho o tebe viem. Viem, že je to málo. Viem, že to vždy bude málo a mrzí ma, že sekundy bežia a my sa nerozprávame.

Porozprávame sa?

Nie možno.

Nie raz.

Dnes.

Pridal som sem pre teba možnosť odpovedať mi.

Označ písmenká, v ktorých sa tvoje oči našli, a povedz mi niečo, čo o tebe neviem.