Rozchod

Ahoj,

ukončila si to medzi nami.

Chcel som vedieť prečo. Pýtal som sa ťa, čo také som urobil a nemal, alebo čo som neurobil a mal. Chcel som vedieť, kedy sa z „navždy" stalo „do včera". Potreboval som odpovede, aby som vedel, ako ďalej žiť a nezblázniť sa z toho. Ako nespochybniť všetko, čomu som dodnes veril.

Nechcela si sa o tom rozprávať.

Hneval som sa.

Dnes tomu rozumiem.

Ukončil som to medzi nami.

Chcela si vedieť prečo.

Chcel som ti odpovedať, ale nevedel som nájsť správne slová. Všetky dôvody mi prišli nepodstatné. Vedel som, že som ich mal, lebo inak by som to neurobil. Ale nevedel som si na ne spomenúť. Nerozumel som, prečo.

Dnes už rozumiem.

Ani jeden z nás už nežije.

Keď niekto zomrie, tiež sa pýtame: prečo? Ale nečakáme odpoveď. Vieme, že nám nemá kto odpovedať.

Keď zomrie vzťah, tiež nemá kto odpovedať, len si to neuvedomujeme.

Ty, ktorá si chcela byť so mnou navždy, si prestala existovať.

Prestala si existovať skôr, ako sa ku mne dostalo, že so mnou už nechceš byť. Zrazu tam bol niekto iný. Niekto, komu šli hlavou veci, o ktorých som nemal poňatia. Niekto, kto už necítil potrebu zdieľať ich so mnou. Aký nezmysel, pýtať sa jej prečo? Ona so mnou nikdy nechcela byť. Tá, ktorá chcela, už bola preč.

Ja, ktorý som chcel byť s tebou navždy, som prestal existovať.

Nebolo to z minúty na minútu. Nepamätám si, kedy to začalo, ale pamätám si, ako som vtedy raz prišiel domov a ty si ma neprišla privítať. Pozrela si sa na mňa z kuchyne, povedala si „ahoj" a šla si do obývačky. Pamätám si, ako ma to zabolelo. Nebolo to nič veľké, nič zásadné. Bola to kvapka v mori našej lásky.

Ale bola to kvapka, ktorú som v tej chvíli potreboval. Nedostal som ju. Moja kapacita prijímať tvoju lásku bola odrazu o jednu kvapku menšia.

Pamätám si, ako som ti povedal vtip o Adamovi a Eve a ty si povedala „mm hmm".

Pamätám si, ako ma jedného dňa zrazu rozčúlilo, že som v knižnici našiel tretiu šálku po káve za dva dni.

Pamätám si, ako som chcel pozerať Fight Club, aby si konečne pochopila, prečo ťa volám Tyler a ty si opäť nechcela.

Kvap.

Kvap.

Kvap.

Jedného dňa som zistil, že už ani ja nechcem.

Plakal som.

Plakal som za tou, ktorou si bola, keď si so mnou ešte chcela byť. Plakal som za tým, kým som bol, keď som ťa mal vedľa seba. Plakal som za tými, ktorými sme sa bok po boku mali stať.

Neľutujem, že som plakal. Dnes by som plakal viac. Prestal som plakať kvôli hnevu. Pomáhal som si ním vytesniť smútok, lebo to tak malo byť ľahšie. Dnes by som plakal s vedomím, že sa niet na koho hnevať. Ani jeden z nás nechcel prestať existovať. Stalo sa to a nezostal nikto, kto by vedel povedať, prečo.

Plakal by som, kým by moje telo vedelo vyrábať slzy. Plakať sa nedá večne. Naše telo nevie vytvárať slzy z ničoho. Vytvára ich zo smútku a radosti, ktoré potrebujú z nášho tela odísť, aby tam bol priestor pre radosť a smútok, ktoré nám život má ešte len priniesť.

Jeden z nás vždy prišiel s otázkou: vieme to ešte napraviť?

Nie.

Lebo už nie sme. Sú tu dvaja iní ľudia.

Môžu sa dať dokopy, ak sa jeden druhému páčia a chceli by spolu byť?

Áno.

Môže to fungovať?

Neviem.

Ak si obaja uvedomia, že sú dvaja iní ľudia, než sme boli my, tak možno aj áno.

Otázka je, či vieme skutočne vynulovať všetky počítadlá. Keď necháš šálku od kávy v knižnici, bude to prvá šálka, alebo štvrtá? Nebudeš sa báť, že opäť odídem?

Na zelenej lúke sa stavia ľahšie, ako na cintoríne. Nie preto, že by tam neboli zakopané telá - tie prvé tri šálky tam mohla kľudne nechať moja ex, alebo tam mohli byť ešte po mojej prababke. Ale inak sa zaspáva s podozrením, že pod našou spálňou možno niekto už ležal a inak s vedomím, že sa tam rozkladá ujo Dušan.

Nech to bolo a bude akokoľvek, dvomi vecami som si istý:

Nikdy som ťa neprestal ľúbiť. Nie je to možné. Keď raz ľúbim niekoho podstatu, nielen predstavu o nás, tak ju neprestanem ľúbiť len preto, že odišla.

Nikdy som ti neprestal priať lásku do konca života. Nechcel som ťa vidieť šťastnú iba v prípade, že to bude so mnou. Chcel som ťa vidieť šťastnú. Potom som ťa chvíľu nechcel vidieť vôbec (prípadne len vedľa uja Dušana). Dnes už to nebolí a ja budem rád, keď ťa uvidím opäť šťastnú. Prajem ti lásku do konca života.