Otec

Ahoj,

rozmýšľal som dnes nad tým, čo som Samkovi ako otec zatiaľ ukázal, čo mu chcem ukázať a čo mu ukázať určite nechcem.

Môj otec mi ukázal, ako kopnúť do ženy, ktorá sa pred ním pokúša utiecť. Neukázal mi teda veľa o tom, ako žene vytvoriť a udržať priestor, v ktorom by sa cítila bezpečne, mohla byť sama sebou a vedela, že je milovaná. Mama, babka a sestra mi ukázali, aké vedia byť ženy silné. Nemali mi ako ukázať, aký silný vie byť muž a aký vplyv to vie mať na jeho rodinu a okolie.

Najstálejší mužský element bol pre mňa môj nevlastný otec, u ktorého sme žili, keď sme od otca utiekli. Za veľa som mu vďačný a v mnohom sa ku mne správal a správa ako ku synovi. Dával nám ale v detstve tiež dosť jasné hranice, aby sme si z neho otca neurobili, a malo to želaný efekt. Mrzí ma to, ale nehnevám sa, lebo niektoré situácie nemajú dobré riešenia.

Až Johnny mi pred pár rokmi v prvej spoločnej firme začal ukazovať, aký silný vie byť muž a ako jeho sila a pevnosť vie vytvoriť priestor, v ktorom sa jeho rodina cíti v bezpečí. A nielen rodina. Mal som možnosť pozorovať jeho správanie vo firme, ale aj pri jeho žene a ich štyroch deťoch. Veľakrát som pri ňom vnímal, že takého otca by som si želal. Dodnes je jedným z mála vzorov, ktoré v živote mám.

Nepodarilo sa mi Samkovi takúto silu ukázať. Aspoň zatiaľ nie. Keď sme žili s Peti, nevedel som jej vytvoriť a držať typ priestoru, ktorý potrebovala. Nevedel som ho vtedy vytvoriť ani sebe. Nechcem tým na seba preberať celú zodpovednosť za to, že sme sa rozišli - vzťah je vždy o dvoch ľuďoch a nám romantický vzťah nefungoval, aj keď sme sa o to obaja snažili.

Dali sme si navzájom veľa a najmä sme dali život úžasnému dieťaťu. Zostalo nám aj silné kamarátstvo, za ktoré som vďačný.

Som tiež rád, že Samkovi ukazujeme úctu, ktorú si muž a žena vedia navzájom dávať. Učíme ho tým, že sa to dá aj v situácii, ktorá nie je jednoduchá. To nie je málo.

Minulý týzdeň sa ma pýtal, či u nás bude ešte niekedy nejaká žena. Povedal som mu, že na tom pracujem. Opýtal sa, aká tá žena bude. Než som stihol odpovedať, povedal: "Ja viem aká. Taká navždy." Potom sa opýtal, prečo maminka nie je moja žena navždy. Sú to ťažké rozhovory a určite by som bol radšej, keby si ich nemusel zažívať. Zároveň som rád, že ich zvládam lepšie ako môj otec. Ba-da-bum! 🥁

Nepochybujem, že Samko vie, že ho obaja ľúbime. Ja mu to hovorím tak približne trikrát za priemerné doobedie. Začína sa mi dariť ukázať mu aj to, že ľúbim seba a aké je to dôležité. Keď mi naposledy pred spaním v posteli menoval, koho ľúbi najviac na svete, tak začal sebou (my s Peti sme boli obaja na druhom mieste a na treťom bola Anitka). Povedal, že pre neho musí byť on sám ten najdôležitejší. Znelo to trochu naučene a neviem, či to nemá z Gaštanka, ale je mi to jedno. Bol som na neho extrémne hrdý v tej chvíli. A bol som za neho vďačný, že má rodičov, ktorí to v ňom budú podporovať a ktorí mu to, verím, budú aj sami ukazovať.

Pripomenulo mi to video s Gaborom Matém, kde sa mu budúca matka zverila, že sa bojí, že to pokazí. Uistil ju, že to pokazí. Povedal jej tiež, že jej strach nie je z budúcnosti, ale z minulosti. Že je zo všetkého, čo nemala v detstve zažiť, ale zažila, a všetkého, čo mala zažiť, ale nezažila. Opýtal sa jej, čo by podľa nej bolo inak, keby takýto rozhovor mala jej mama ešte predtým, ako ju porodila.

"Not being scared to exist in my household."

Povedal jej na to, že "it would have meant everything and you've already given that gift to your unborn children." Na záver sa podelil o niečo, čo mu povedal iný psychológ:

"If your parents gave you this much shit |--------| and you give your kids this much |----|, you've done a great job."

Rozmýšľal som potom, čo by som chcel, aby mi môj otec dal namiesto toho, čo mi v skutočnosti dal.

Chcel by som, aby mi ukázal, že aj keď som muž, na mojich pocitoch záleží. Zároveň aj to, že sa nimi nemôžem riadiť ako inštrukciami v navigácii a vždy zabočiť tam, kam ma v danej chvíli berú. Že moje pocity majú byť kompasom pomáhajúcim mne a ľuďom okolo mňa nastaviť a korigovať smer, ktorým sa hýbeme.

Chcel by som, aby mi nielen vnucoval disciplínu a výdrž, ale aj ukázal, prečo sú dôležité. Aby mi pomohol zažiť si, že keď vytrvám a nevzdám sa, vyleziem na vyšší konár ako včera, a ako ma ten pohľad bude tešiť.

Chcel by som, aby ma naučil meniť svet podľa mojich predstáv. Aby ma nechal nabiť si do steny klinec. Aby mi na záhrade pomohol postaviť blatovú kuchynku a nechal ma urobiť ju tak, ako chcem ja, aj keď on by to vedel urobiť lepšie.

Chcel by som, aby mi ukázal, že môžem robiť chyby a že po nich neprichádza trest, ale rast.

Chcel by som, aby mi ukázal, že aj keď je ťažko, vie byť ľahko a že rozdiel je najmä v mojej hlave. Aby ma neudrel, keď sa po páde rozplačem so slovami „to, aby si mal prečo plakať." Aby ma miesto toho podržal a ukázal mi, že nad oblakmi svieti slnko a aká krásna dúha prichádza po búrke.

Chcel by som, aby mi ukázal relativitu času a to, ako ho na niektoré veci bude vždy dosť, ak ním inde nebudem plytvať.

Chcel by som, aby mi pomohol včas pochopiť dôležitosť vzťahov a ukázal mi, ako sa o ne mám starať.

Namiesto toho som od neho dostal veci, ktoré som ako dieťa nepotreboval zažiť. Je mi ľúto, že s ním nemám žiadnu peknú spomienku. Ale za tri veci som mu vďačný. Za svoj život, za záhradu, ktorú som po ňom zdedil, a za moju najväčšiu rodičovskú istotu: že nech pri Samkovi čokoľvek poseriem, viem, že má dobrého otca.

Nikdy nezabudnem na deň, keď som sa dozvedel, že môj otec zomrel. Bol som na ceste za Mišom Pastierom pitchovať mu náš startup. Bol to najhorší pitch, aký som kedy dal. Nezatriaslo mnou, že zomrel, alebo že už sa s ním nikdy nestretnem. Zatriaslo mnou, že jediné, naozaj jediné, čo som cítil, bola úľava. Až v deň, keď zomrel, som si skutočne uvedomil, ako moc som sa ho celý život bál.

Myslím, že pre celú moju generáciu je ťažké nevychovávať deti cez strach, tresty a lásku za odmenu. Generácia našich rodičov mala k dispozícii presne jednu knihu o výchove. Boli deťmi rodičov, ktorí vyrastali počas alebo krátko po vojne. Robili to najlepšie, ako vedeli. Robili to tiež dosť nahovno. My sme vyrastali v relatívnom dostatku a sme prvá generácia rodičov, ktorá má prebytok zdrojov o výchove. Stále to nie je ľahké a ja nepochybujem, že hodnotenie "Robili to tiež dosť nahovno" našou generáciou nekončí.

Ale už to nemusí byť pre strach, tresty a lásku za odmenu.

Som lepší otec, ako bol ten môj. A to je možno tá najdôležitejšia vec, ktorú mu viem ukázať - že keď raz bude otcom, bude na ňom, čo zo svojho detstva prenesie na svoje deti a čo nechá skončiť pri sebe.