Kerka
Ahoj,
dal som si pred pár týždňami kerku na ruku. Vlastne na obe ruky. To, že sa dám v 39 rokoch tetovať, ma celkom prekvapilo. To, že si dám vytetovať slová v strojopisovom fonte, ma neprekvapuje ani trochu. Dal som si vytetovať vetu. Vlastne štyri vety. Nebolo to impulzívne rozhodnutie, ale ešte stále ho spracovávam.
Za tie týždne som si na pohľad na svoje ruky už zvykol, ale ešte stále občas príde myšlienka, či by nestačila pripomienka v mobile. Nájdeš tu veľa odkazov na predchádzajúce listy, lebo tie štyri vety vyšli zo zmeny, ktorou som si prešiel za posledné mesiace, a zároveň z túžby, ktorá vo mne narastala desaťročia.
there is no one
Neexistuje jeden dokonalý moment, ani jedna dokonalá cesta životom, ani jeden dokonalý človek. Nechcem hľadať dokonalosť. Zabíja ma to. Neustále sa bojím, že urobím chybu a preseriem tým svoju príležitosť.
Vždy, keď mi do života príde niekto alebo niečo výnimočné, postavím si okolo toho príbeh, že takto to malo byť a že keď to nepokazím, najneskôr pozajtra odcválam spokojný do západu slnka. Od tej chvíle prestávam žiť život a začínam žiť v tomto príbehu.
Od tej chvíle sa začínam báť akéhokoľvek odklonu života od môjho príbehu. Keď sa to deje, zúfalo sa snažím dostať život späť na moju vysnívanú cestu. Znásilňujem ho a ak to neviem napraviť, som zo života aj zo seba sklamaný. Prestáva mi v tom byť dobre.
Nútim sa ísť ďalej a makať viac, lebo veď nič dobré nie je ľahké a keď vydržím, určite to bude stáť za to. Prichádzajú úzkosť a panika a čím viac sa prejavujú, tým viac sa snažím zamakať a tým menej počúvam život.
Vždy to začne ako tanec a vždy, keď si pri tanci uvedomím, že mi je dobre, spravím si z toho projekt a povinnosť. Chcem toho viac a bojím sa, že ten dobrý pocit stratím, keď ho nezačnem naháňať. Potrebujem si ho zaslúžiť. Potrebujem nad ním mať kontrolu.
Ale...
You don't dance to get to the other side of the dance floor. (unknown author)
Už to nechcem robiť. Chcem sa zas hrať. Chcem tancovať so životom. Chcem sa prestať báť, že veci nenapraviteľne poseriem. Chcem si pamätať, že o nič nejde a že neexistuje žiadna správna cesta, dokonalý moment, či osudový človek.
Potrebujem sa od tohto tlaku oslobodiť.
Vždy, keď sa mi podarí vrátiť k počúvaniu života, vráti sa radosť z tanca. Vždy, keď si uvedomím, že to vôbec nemusí byť po mojom, aby to bolo dobré, je to zrazu opäť dobré. Vždy, keď pustím volant a začnem byť zvedavý, kam to vlastne idem a čo sa mi ešte môže prihodiť, začína sa dobrodružstvo a ja sa opäť usmievam.
Milujem dobrodružstvá.
Je preto v poriadku, keď zmeškám nejakú odbočku. Príde ďalšia. Život nám tie skutočne dôležité odbočky predkladá opakovane. Keď sa pozerám na svoju cestu, vidím presne, kedy si život dal facepalm a povedal si "No nič, tak toto si ešte zopakujeme."
Najlepšie odbočky sú aj tak tie nečakané a tie mám šancu zbadať iba ak odtrhnem pohľad od obrazovky navigácie, na ktorej som si nastavil dokonalú cestu ku dokonalému cieľu, práci, človeku...
there is no one but you
Celý život som sa riadil tým, že sa k druhým mám správať tak, ako chcem, aby sa správali oni ku mne.
Je to skvelá životná filozofia, len tam treba zmeniť jedno slovo. Namiesto „druhým" tam malo byť „všetkým."
Aj ja som jeden z tých, ku ktorým sa potrebujem správať tak, ako chcem, aby sa správali ku mne. Lebo takto som bol často nasratý na všetkých naokolo, že sa ku mne nesprávajú tak, ako si podľa mňa zaslúžim. Lenže na svete nie je nikto, kto by mal túto povinnosť a od koho by som to mohol očakávať.
S jednou výnimkou.
Jediný, kto mohol vždy vedieť, čo potrebujem, som ja.
Jediný, kto mal objektívny dôvod ma uprednostniť pred ostatnými, som ja.
Viem, nenosí sa to. Hrdinami sú tí, čo myslia v prvom rade na ostatných.
Svet je plný nešťastných hrdinov.
Chcem myslieť v prvom rade na seba. Neznamená to, že sa mám rozhodovať pre svoje záujmy na úkor ostatných. Ale to, čo sa postupne stalo mne, je, že som často ani nevedel, čo chcem ja, lebo som sa nezahrnul do rovnice. Moje šťastie prichádzalo z toho, že sú šťastní ostatní. Ja som bol šťastný, len keď boli šťastní ostatní, ale oni často neboli a nemalo to so mnou nič spoločné. A tak som ani po veľkej námahe nebol šťastný a v slabých chvíľach som z toho vinil ľudí naokolo.
Nebolo to voči nim fér a nebolo to fér voči mne.
Jediný, kto sa mi zodpovedá, som ja a jediný, komu sa zodpovedám, som ja. Jediný, o kom vždy môžem vedieť, čo skutočne chce, som ja. Jediný, kto ma môže vždy zohľadniť, som ja.
there is no but
Neexistuje ospravedlnenie pre to, ak to nerobím.
Nikto v mojom živote, komu na mne záleží, nepríde a nepoďakuje mi za to, že som kvôli ich potrebám ignoroval svoje potreby.
Nehovorím, že sa chcem vždy rozhodnúť len pre to, čo potrebujem ja. Ale už nikdy nechcem byť v situácii, kedy neviem, čo potrebujem ja, lebo som sa nad tým ani nezamyslel.
Dôvodov dať prednosť ľuďom naokolo pred sebou som vedel vždy nájsť veľa. Nerobilo to zo mňa lepšieho človeka. Za každým „ale", po ktorom prišiel dôvod uprednostniť niekoho iného, bol skrytý strach. Strach, že niečo zmeškám, strach, že ma nebude mať rád.
Strach, že keď uprednostním seba, zostanem sám.
Už sa nechcem báť. Chcem vedieť uprednostniť vlastné potreby bez „ale." A keď sa rozhodnem uprednostniť potreby iných, chcem si tiež povedať, kedy a ako naplním svoju potrebu, ktorú teraz vedome odkladám na konkrétny bod v budúcnosti.
there is one you
Nikto na svete nemá šancu rozumieť tomu, prečo som si v 39 rokoch potetoval ruky. To, že to urobím, bolo v mojom príbehu nevyhnutné. Tú nevyhnutnosť môže ale vidieť iba človek, ktorý si vie pospájať všetky dôležité body v mojom živote.
Taký človek je len jeden.
Žiadne moje rozhodnutie nemusí nikomu inému dávať zmysel. To ale neznamená, že nedáva zmysel.
Moja cesta je moja cesta.
Pred pár týždňami ma zaviedla ku Monike, ktorá mi mala na ruky vytetovať pár slov. Samotné tetovanie trvalo asi pätnásť minút. Strojček ale chytila do ruky po skoro piatich hodinách rozhovoru, ktorý s mojím tetovaním nemal prakticky nič spoločné. Myslím, že ani jeden z nás nechápal, čo sa tam vtedy stalo a prečo sme si navzájom povedali veci, ktoré o nás nevedia ani mnohí ľudia z nášho najbližšieho okolia. Navždy na ňu a na ten deň budem rád spomínať.
Keď Monika dokončila moju kerku, povedala: „Vitaj medzi basistami." Jej mama totiž kedysi dávno povedala, že tetujú sa iba basisti a kurvy. Viem, že tetovanie zo mňa nerobí jedno ani druhé. Už dnes mi ale pomáha uvedomiť si, ako často sa správam neslobodne a predávam svoje šťastie za ilúziu lásky.
Napriek tomu mám stále aj pochybnosti a keď sa zbadám v zrkadle s tetovaním na ruke, pýtam sa: kto si?
Desí ma predstava, že odo dneška každému, kto ma stretne, hovorím príbeh, ktorý sa rozhodne vidieť za slovami napísanými na mojich rukách. Desí ma predstava, koľko ľudí si o mne pri pohľade na moje ruky urobí záver skôr, ako sa o mne dozvie čokoľvek iné.
Pre mňa je to ale prijateľnejšie, ako naďalej zabúdať na to, že
there is no one
there is no one but you
there is no but
there is one you
Na záver sa ponúkajú dve otázky.
Prvá je, prečo ti to tu teda potrebujem vysvetľovať?
Keby som nepotreboval, stačila by mi tá pripomienka v mobile.
Toto tetovanie som si dal s vedomím, že aj vďaka nemu raz budem verziou seba, ktorá ho nepotrebuje. Teším sa na to. Budem ho odvtedy mať ešte radšej, ako ho mám rád už dnes.
Druhá otázka je, kde si v tom ty, keď „there is no one"? O tom ti napíšem nabudúce.