Dnes

Ahoj,

pýtala si sa, čo by som urobil inak. Neodišiel by som. Zostal by som vedľa teba ležať a porozprával ti, aký je zajtrajšok zmrd.

Zajtrajšku totiž vôbec nezáleží na tom, čo sa tu dnes stalo alebo stane. Ak si má zajtrajšok urobiť záver, že dnešok bol katastrofa, ktorá zničila náš vzťah, tak mu bude úplne jedno, či som ťa pri privítaní objal a nadýchol sa ťa alebo či som si celý čas udržiaval bezpečnú vzdialenosť. Je mu jedno, či sme na večeru mali beef carpaccio s výhľadom na západ slnka nad hradom alebo cestoviny s olivami a strúhaným syrom v kuchyni na stole, z ktorého sme neporiadok zhrnuli do ľavého kúta. Môžem ťa dnes ešte raz pomilovať alebo sa obliecť a odísť - bude to úplne jedno.

Zajtrajšok si z dneška odnesie len to, čo urobí zajtrajšok dramatickejším. Je totiž neskutočný narcis. Nezáleží mu na ničom inom, len na zajtrajšku. Vždy na zajtrajšku.

Čo keby sme dnešok prežili tak, ako by nezáležalo na zajtrajšku? Nie nezodpovedne, len bez strachu zo zodpovednosti.

Dnes ti chcem bez obáv povedať, aká si krásna, keď sa ti vietor a slnko vo vlasoch hrajú na schovávačku.

Chcem ťa chytiť za ruku, lebo v teple tvojho dotyku prestáva existovať chlad.

Chcem sa nadýchnuť tvojej sladkej ovocnej vône. Vieš, ako milujem sladkosti? Bez zaváhania by som sa ich vzdal, ak by som si v potravinách namiesto Milky Tender vedel kúpiť nádych z toho miesta na tvojom krku, kde sa vo vôni tvojich vlasov k sebe túlia vôňa tvojho parfému s vôňou tvojej pokožky.

Dnes sa ťa chcem na každú odpoveď namiesto "prečo" opýtať "ako" a na každú otázku odpovedať "áno." Chcem počúvať tvoj hlas a pozorovať tvoje pery – keď rozprávaš, aj keď si do nich hryzieš pri premýšľaní. Napríklad aj nad tým, čo by si sa mala opýtať, keď vieš, že poviem áno. Chcem vidieť tvoj úsmev, keď prídeš na otázku, ktorou ma dostaneš do úzkych.

A potom povedať "áno."

Dnes tu nie si a ja neviem, čo bude zajtra.

Nebolo by krásne, keby zajtrajšok bol vždy len novým dneškom?

Väčšinu života som bral dnešok ako starú, nedokonalú verziu toho, čo bude zajtra, keď... Väčšinu dneškov som strávil hnaním sa za troma bodkami. Ego som si hladkal tým, čo som dosiahol medzi včerajškom a zajtrajškom, a ten dnešok sa medzi nimi strácal.

Práve v tom priestore medzi včerajškom a zajtrajškom si prišla a ukázala mi, kto si. Urobila si to spôsobom, ktorý pre teba nie je bežný. Riskovala si. Pomohlo, že som počúval a počul a videl a rozumel, a tiež to bolo spôsobom, ktorý pre teba nie je bežný. Cítila si, že si v bezpečí. Nesúdil som ťa. Nemusel som. Cítil som, že som v bezpečí.

Potom som začal snívať nad zajtrajškom a tým, čo by mohlo byť, keby... Každá z tých bodiek nám kúsok bezpečia vzala. Keď som otvoril oči, zostal nám len včerajšok.

Ako ty vlastne vnímaš náš včerajšok? Ten rozhovor si vždy nechávala na zajtra a ja som sa bál, že keď budem tlačiť, zajtra nebude.

Netlačil som.

Zajtra aj tak nebude.

Myslíš, že sa z toho viem poučiť? Myslíš, že keď sa stretneme nabudúce, budem snívať už aspoň s jedným okom otvoreným?

Počujem, ako sa život opäť smeje. Pozerá na mňa, ako tu sedím a rozmýšľam, či sa zajtra zlepším v užívaní dneška.

Vonku je krásne, paddleboard volá a ja zrazu cítim, že sa dnes nemusím rozhodnúť, ako to bude navždy. Ale vždy sa môžem rozhodnúť, ako to bude dnes.

A čo ty? Kde dnes si? Napísala by si mi, keby si sa prestala báť zajtrajška?